Pápež našich čias


Tvár pápeža sv. Jána Pavla II. je dôverne známa každému z nás. V posledných dvoch desaťročiach 20. storočia a prvé roky tretieho tisícročia žiaden iný človek nebol tak stredobodom záujmu médií ako práve on. Mnohí z nás sme mali milosť stretnúť sa s ním aj osobne. Ján Pavol II. nás do tohto tretieho tisícročia previedol a v mnohých ohľadoch nám jasne ukázal smer, kadiaľ kráčať.
Odkedy bol krakovský arcibiskup, kardinál Karol Wojtyla, zvolený 16. októbra 1978 za pápeža a 22. októbra toho roku slávnostne inaugurovaný, s mladíckym elánom nastúpil službu najvyššieho pastiera Cirkvi a celé roky šíril okolo seba priamo elektrizujúci optimizmus.
Narodil sa 18. mája 1920 vo Wadoviciach, o dva dni bol pokrstený, v 18. rokoch na prahu druhej svetovej vojny prijal Sviatosť birmovania a 1. novembra 1946 bol v Ríme vysvätený za kňaza. Všetko sa to zdá byť jednoznačné a jasné. Lenže to tak nebolo! V jednej zaujímavej knihe o Jánovi Pavlovi II. je kapitola s názvom Kňaz zrodený z popola jedného herca. Opisuje sa tam, ako Karol Wojtyla počas štúdia na gymnáziu objavuje divadlo, ktoré sa pre neho stalo naozajstnou vášňou. Ukazujú sa jeho interpretačné schopnosti, úspešne recituje, aktívne a cielene pracuje na zlepšení výslovnosti a prednese, má nevšednú pamäť a očividný talent. A chcel sa stať hercom!
Bol ako bohatý  mladík  z evanjelia, určite bohatým na mnoho osobných obdarovaní, ktorý ale našťastie nakoniec Pánovu výzvu prijal a prijal ju naplno. Keď bol 28. septembra 1958 vysvätený za biskupa, zvolil si heslo „Totus tuus“ (Celý tvoj). Týmito slovami, ktorých autorom je sv. Ľudovít Mária Grignion, vyjadril svoje prianie bezvýhradne patriť Ježišovi skrze Máriu: „Ja som celý tvoj a všetko, čo je moje, patrí tebe, môj milovaný Ježiš, skrze Máriu, tvoju svätú Matku.“  
Ako mladý básnik napísal vo svojich prvotinách slová v zmysle: „Nemôžem ovplyvniť beh sveta.“ Ako dobre, že sa vtedy budúci pápež mýlil, mohli by sme dobromyseľne podotknúť(!). Isté je, že svojmu pôvodnému rozhodnutiu: napomáhať dobro – ostal verný,  aj keď sa jeho životná cesta rozvíjala do niekedy prekvapujúceho smeru. To nemôže nikto, kto aspoň zbežne pozná jeho život, popierať. Tu ležia nielen korene pre jeho nezvyčajný angažmán v dialógu s príslušníkmi iných náboženstiev; ale aj neoblomné stanovisko za slobodu svedomia, viery a kultúry, šírenie kultúry života; postavil sa proti trestu smrti a vojnovému násiliu v akejkoľvek podobe. Bol neochvejne presvedčený, že skutočne žitá viera v Boha môže zmeniť svet.

Mnohí si kladú otázku, v čom spočíva tajomstvo jeho života a bohatej mnohorakej činnosti? P. Tadeusz Styczeň (1931- 2010), salvatorián, profesor etiky na Katolíckej  univerzite v Ľubline, študent a blízky spolupracovník a priateľ sv. Jána Pavla II. prítomný aj pri jeho smrti, si spomína, že počas jeho prvej pobožnosti Krížovej cesty z Kolosea v Ríme  bol prinesený kríž upevnený na blízko položenom Monte Palatino. Bolo to 13. apríla 1979, keď v nezabudnuteľnom  a hviezdami žiariacom večeri Veľkého piatku z tohto vŕšku predniesol pápež  reč k Božiemu ľudu a zakončil ju slovami: „Dum volvitur orbis, stat crux!“ (Kým sa svet mení, kríž pevne stojí!), a niekto zo zástupu, hlasne prerušiac ticho, zvolal: „Santo Padre! In hoc signo vinces!“ (Svätý Otče! V tomto znamení zvíťazíš!). A toto zvolanie okamžite vyvolalo búrlivý a dlhotrvajúci potlesk prítomných. Ján Pavol II. celý čas nepohnute stál, takmer zmeravený v mlčanlivej adorácii pri znaku vykúpenia sveta. Dôvera, s ktorou sa opieral o kríž po celý druhý najdlhší ponitifikát v dejinách Cirkvi charakterizuje jadro a tajomstvo jeho požehnanej apoštolskej služby.

Ako Petrov nástupca a zástupca Kristov na zemi, ktorý už 2000 rokov existujúcu Cirkev nielen reprezentoval, ale jej aj slúžil s plným nasadením, priťažké bremeno úradu niesol s pohľadom na kríž. Opätovne pripomínal, že jeho neduhy sú nič v porovnaní s tým, čo vytrpel Kristus, ktorý z kríža nezostúpil. Vyjadril to veľmi jasne aj v poslednom  Liste kňazom na Zelený štvrtok (2004), kde o kňazskej službe hovorí ako o tajomstve spočívajúcom v utrpení. Iste tu nemohol nemyslieť aj na utrpenie vlastné.

Veľmi silno tajomstvo utrpenia i zmysel svojho života  naznačil v Liste ku starým ľudom, ktorý možno čítať akoby na spôsob jeho testamentárneho odkazu: „Je to pekné, stravovať sa ako svieca až do konca za vec Božieho kráľovstva. Popritom pociťujem veľký pokoj, ak myslím na okamih, v ktorom ma Pán povoláva k sebe: Zo života do života! Preto mi často, bez náznaku akéhokoľvek smútku, prichádza na pery modlitba, ktorú sa kňaz modlieva po slávení Eucharistie: „In hora mortis meae voca me, et iube me venire ad te“ (V hodine smrti povolaj ma a káž mi prísť k tebe). Až do tejto hodiny chcel  svedčiť o veľkosti toho, od ktorého dúfal dostať dar nesmrteľného života.

V našej farnosti sme si svätého otca uctili pri svätej omši v nedeľu 17.maja v závere ktorej bol požehnaný reliéf  s podobizňou svätého otca.

You may also like...

Your email will not be published. Name and Email fields are required