„ Dôveruj – hovor – konaj – nezapri „

„ Dôveruj – hovor – konaj – nezapri  „

( ako sa v človeku hriešnom a ľahostajnom rodí niečo …     )

… a počula som výzvu v kostole, zúčastniť sa a tak vyjadriť svoj postoj za život na národnom pochode v Košiciach. Aj keď som málo doma ( pracujem v zahraničí ako opatrovateľka ), rozhodla som sa obetovať nedeľu a ísť. Oslovila ma myšlienka, oslovili ma dôvody a ciele. Neskutočnú odozvu vo mne zanechali výpovede aktérov v rámci programu, neopakovateľná atmosféra množstva ľudí, účasť mladých rodín s deťmi i mnohovravné motta, transparenty a pútače .  A o tom všetkom som rozprávala doma priateľkám a známym,  s nadšením šírenia dobrých správ, ale žila som si ďalej ako predtým, mysliac si , že to je všetko čo som mohla urobiť. Mám 54 rokov , nikdy som sa nestotožňovala s názorom uzákonenia interrupcie a eutanázie , ale to bolo všetko. Bola som si vedomá toho, že na najbližší pochod presvedčím aj svoje priateľky.

Moje vnútro sa naplnilo zvláštnym pocitom, keď som jedného januárového večera vstúpila do nášho farského kostola  v Kamenici nad Cirochou na svätú omšu a pred oltárom som uvidela sochu, ktorú som mala možnosť vidieť v Košiciach – kľačiacu, plačúcu ženu – matku a jej „ čisté a krehké „ – nenarodené dieťa. Socha putovala po farnostiach a my sme mali možnosť zažiť počas týždňa hĺbavú prítomnosť  lásky, odpustenia a hlavne zamyslenia sa nad skutočnosťou – vyjadriť svoj názor a postoj za život aj pri rozjímaní sv. ruženca, krížovej cesty, sv. omše.   V snahe podporiť toto umelecké dielo dostali sa mi do rúk materiály, brožúrky a pod. , rôznych PRO – LIFE nadácii.

 

Pri odchode za prácou, v mojej batožine nikdy nechýba náboženská literatúra či beletria  a tak pribudli aj tieto malé dielka. V priebehu dňa mám dosť času aby som postupne hltala Palmu, Posla, Cestu, Milujme sa , alebo inú literatúru a tak prišiel čas aj na nenápadné knižôčky. Prečítam a založím do skrine, no tentoraz to bolo iné. Niekoľko krát som odložila a opäť vytiahla, a znova, a znova. Po večeroch som nemohla zaspať,  hlavou sa preháňali rôzne myšlienky a hlavne podvedomé nutkanie niečo urobiť. A keď to už trvalo niekoľko dní tak som v noci vstala a písala. Moja vízia sa pomaly premieňala na malé návrhy s formou, textom, až do konečných reálnych podôb vývesky i malého pamätníka, organizačného zabezpečenia od termínu až po malé či väčšie dielčie úkony. Dodnes neviem čo sa odohrávalo v mojom vnútri, čo ma viedlo k týmto aktivitám, ale určite viem že tento môj zámer akoby upokojil moju búrlivú myseľ. Bola som rozhodnutá urobiť to a dôverovať Bohu.

Nový deň priniesol nové zamyslenie, čo tak osloviť svoje priateľky z únie žien ? V zapätí sa ale vynorili pochybnosti, ako to prijmú, nebudú ma odhovárať, neopovrhnú tým, nevysmejú sa ? Hneď v deň môjho návratu domov sme mali výročnú schôdzu a v jej závere som im predniesla svoj zámer s tým, že to urobím sama ak nenájdem pochopenie v ich srdciach. Moje rozcitlivenie, sa po ich osobnom vyslovení súhlasu premenilo na neopísateľnú radosť a ďakovala som Bohu za vypočutie mojich modlitieb a duchu sv. za osvietenie rozumu – mysle …  a to je to len dôveruj a hovor. A teraz prosiť Boha o pomoc pri realizácii, získať súhlasné stanoviská, zabezpečiť výrobu tabule, pamätníka, všetky prípravné práce … Duch svätý znova pôsobil, otvorené srdce s ponukou finančnej pomoci a súhlas starostu, radostné prijatie tejto informácie, ústretovosť a záujem nášho kňaza, to všetko ma dojímalo a potvrdzovalo skutočnosť , že to bol správny krok … tak teda konaj. Božie požehnanie spočívalo nad nami aj pri stretnutí s kamenármi, pracovníčkou reklamnej agentúry, s majiteľkou firmy kde som hľadala inšpiráciu p. Dašou ( ktorá mi po informáciách o mojich – našich zámeroch narýchlo predostrela svoj smutný životný príbeh a so slzami v očiach nám darovala krásneho, veľkého anjela, … veď to bude pomníček aj pre jej nenarodené deti ), k nej má vlastne pri rozhovore o mojich predstavách  nasmerovala  p.  Alica z reklamnej agentúry.   Keď som jej spätne rozprávala ako som pochodila pri p. Dáši, s empatiou a lesklými očami mi oznámila že aj ona prispeje k úžasnej myšlienke postoja za život a informačnú tabuľu nám vyrobí zdarma. A znova moje vnútro zalialo šťastie a úplná istota že toto všetko je naozaj Božia vôľa a Božie riadenie.

Počas dvoch  týždňoch v januári som stihla zabezpečiť všetko. V priebehu ďalších dvoch  februárových týždňov sa kopalo, betonovalo, lepilo, ešte rozdelenie posledných  úloh, žiadna časová tieseň, pekné počasie. Neboli to žiadne márne namáhania, veď akoby aj, za všetkým bolo Božie požehnanie.  Z práce som šla o deň skôr, aby som celú slávnosť mohla prežiť osobne. Celý deň sme my, ženy, ešte pobehovali v obecnej kuchyni, aby sme niečo nachystali na večer, poniektoré doniesli už doma prichystané pokrmy. Pomaly sa zvečerievalo, nastal  čas ísť do kostola.

Bol 25. Marec – sviatok Zvestovania Pána, deň vyhlásený Blahoslaveným Jánom  Pavlom II.za deň boja za život … Biele stužky, ktoré sme rozdávali zdobili hádam  každý golier kabáta  veriacich, slávnostná sv. omša, aktuálna  homília, ktorá v každom okamihu zasahovala srdcia účastníkov sv. omše. I informácia o duchovnej  adopcii dieťaťa nás uistila, že Boh nám ponúka ďalšiu možnosť a spôsob vyjadrenia postoja za život. Prijať záväzok a zložiť sľub modliť sa za počaté dieťa 9 mesiacov aj to je to –  konaj a nezapri…

Emotívna krížová cesta, dojímavé pôstne piesne ešte viac zväčšovali empatiu v našich srdciach      i odozvu v dušiach nad rozjímaním jednotlivých zastavení venovaným myšlienkam za život a tak sa pomaly posúval sprievod na náš cintorín.

V tichu, pod hviezdnatou oblohou a pri  kríži sme zastali, kňaz odhalil pamätníček… Tu pod krížom zostávam rád, vplyv sveta sem  nepreniká… Aj tieto slová piesne sa z ľahkosťou znášali nad nami a zanikli v tichu temnoty. Texty a opakujúce sa verše  „ mamička Ty ma nechceš ? … „ z básne, v podaní našich tretiačikov  i Rekviem, zaspievané ženskou speváckou skupinou Drienky, slová kňaza a modlitby zasahovali mysle, srdcia i dušu. Po požehnaní  sme ešte pohrúžení  do Ježišových  bolestí zaspievali vysoko tam hore na Golgote. A ešte položiť sviečku, možno aj pridať modlitbu a s pokojom v duši sa rozísť domov.

My, organizátori spolu s kňazom  a starostom obce, ktorí odhalil informačnú tabuľu PRO LIFE na preferovanom mieste obecného úradu – domu kultúry, sme zotrvali na spoločnom priateľskom stretnutí, na ktorom bola možnosť vyjadriť slová vďaky všetkým zainteresovaným. A čo je najdôležitejšie, vysloviť vďačnosť Bohu, veď duch Boží a Božie požehnanie bolo so mnou – s nami, od vnuknutia – vízie až po konečné dielo. Naplnili sa aj pre mňa akési 4 piliere možnosti a spôsobu boja za život a to dôveruj – hovor – konaj – nezapri.

Posunuli sme sa so svojich ulít trochu ďalej, oslovili sme tým možno aj mnohých iných a dúfam, že sa tieto dobré správy budú šíriť ďalej a oslovia, alebo aspoň prinútia nad tým premýšľať ďalších           a ďalších. Verím, že aj nás všetkých to posunie ďalej, v myslení  i v skutkoch.  A úplne na záver nech je to moje najobľúbenejšie – Ježiško nech je nám najlepším priateľom a pomocníkom.

Mária Škrlikova

You may also like...

Your email will not be published. Name and Email fields are required