Nie je tomu tak dávno, kedy sme si na farskej záhrade založili základný tábor, kde sme sa pripravovali na boj o Božiu pevnosť. Armáda deväťdesiatich mladých bojovníkov sa pod vedením svojich „veliteľov“ denne usilovala o zdolanie každej úlohy, ktorá bola na dobitie pevnosti potrebná.
Ako správni bojovníci, aj my sme potrebovali výzbroj. Postupne, deň po dni, sme našich bojovníkov zaodievali do výzbroje podľa Božieho Slova: ,,Bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie Slovo!“ (Ef 6, 11-18). Obliekli sme si teda PANCIER pravdy, SANDÁLE horlivosti pre šírenie evanjelia, ŠTÍT viery, PRILBU spásy a MEČ Ducha.
Získanie ani jednej časti výzbroje však nebolo ľahké. Iba tí najudatnejší získali na konci dňa kľúče od truhlice, v ktorej boli jednotlivé časti oblečenia bojovníka ukryté.
Hneď v prvé ráno sme sa teda zaodeli do pravdy, lebo vieme, že Pánov sluch sa nakláňa k prosbám spravodlivých – a ak si chceme Boha „nakloniť“, aby vypočul, o čo prosíme, máme mať veľkú túžbu po Pravde a Spravodlivosti. Deň začal rozdelením armády do oddielov a každý oddiel dostal za úlohu pripraviť si bojový pokrik a zástavu, ktorú potom hrdo zavesili na žrď. Nasledovali úlohy, ktoré sa deň čo deň líšili, avšak slúžili jednému a tomu istému cieľu – vycvičiť našich bojovníkov, bojujúcich o Božiu pevnosť, vo všetkých smeroch – skontrolovať ich fyzickú kondíciu, morálku a tímovú prácu.
Pokračovali sme ohlasovaním evanjelia – a to doslova. S vlajkami vztýčenými na žrdiach, hrdo reprezentujúcimi Božiu armádu, sme cez kopce, lesy a polia pochodovali do susednej krajiny zvanej Kamienka. Tak, ako prví apoštoli, aj my sme svojou horlivosťou ohlasovali radostnú zvesť evanjelia a bolo nás počuť naozaj všade. Keďže sme putovali, symbolom našej cesty v druhý deň boli sandále.
Aby sme našich bojovníkov dostatočne pripravili na víťazstvo, potrebovali sme sa uistiť, že poznajú aj históriu. Naším cieľom pre tento deň bolo teda navštíviť archeopark v Hanušovciach nad Topľou, kde si bojovníci vyskúšali naozajstné kovové brnenia aj streľbu z luku, ale aby sme nezostali iba pri boji, vyskúšali sme si vytvárať rôzne predmety z hliny, a na znak vzájomného priateľstva sme si vyrobili prstene alebo náramky. Tie máme niektorí so sebou do dnes. A aké by to bolo, keby sme hovorili o pevnosti, ale nevedeli, ako to na takej pevnosti vyzerá? Cestou do nášho základného tábora sme sa preto vybrali objavovať hrad Čičva. Tam sme ale podstúpili jednu veľkú skúšku – dokážeme počúvať našich veliteľov a podľa ich usmernení vyviaznuť zo začínajúcej búrky v poriadku? To si žiada veľký kus spolupráce a odvážneho ducha! Pod vedením skúseného generála otca Petra, podobne ako Petra, ktorý bol skalou, sme zvládli presun a vyviazli bez zranení a strát.
Hrad Čičva bol zjavne skúškou nie len pre nás, bojovníkov, ale aj pre rodičov – najmä keď sa v nasledujúce ráno rozhodovali, či svoje ratolesti pustia na ďalší výjazd, ktorý bol veľkou výzvou a obrazom – najmä našej viery, že všetko dobre dopadne. Zopár bojovníkov v tento deň zostalo v bezpečí svojich domovov, zatiaľ čo sme my ostatní rozdúchavali pomyselné pece obrovskými dúchadlami, razili si mince a putovali ku kameňolomu a do starých baní. Zemplínske Hámre nám doplnili ešte čosi k histórii. A práve včas, keď sme boli už takmer na odchode, nás poponáhľala domov naozajstná búrka. To nás neodradilo, lebo my vieme, že náš Boh je s nami aj v strede búrky… podobne, ako v našej obľúbenej piesni „na jazere je veľká búrka, Ježiš so mnou v loďke je…“. Nebol to teda strach, iba dážď, čo nás hnal do Belej nad Cirochou, kde nás uchýlil miestny starosta. Nevhodné podmienky na našom pôvodnom mieste spôsobili, že sme program ukončili v telocvični, kde sme sa už unavení tešili na piatok.
Ten bol vyvrcholením všetkých našich snáh, bojov, cvičení, príprav… Dopoludnia sme sa všetky oddiely brilantne zosynchronizovali a vytvorili živý ruženec, ktorým sme ohlásili svoje „Fiat“ až do neba. Tu sme si potvrdili, že ak držíme spolu, každá formácia sa nám podarí a všetko zvládneme! Hudba a spev patrili k ľudstvu snáď odjakživa – preto sme denne ohlasovali Boha aj našimi hlasmi, a za sprievodu nášho zboru sme nemali ani jeden deň bez nich. Záverečná, v poradí piata, svätá omša bola veľmi slávnostnou, hodnou korunovačnej slávnosti – plná spevu, tanca a autentickej radosti. Najmä radosť – tá bola viditeľne veľmi prenosná (aj na rodičov, ktorí sa pridali k našim hlasom).
Čo dodať na záver? Tí, ktorí sa rozhodli zostať do konca a dobiť Božiu pevnosť, ochutnali korunu víťazstva v podobe spoločných hier, tancov, dobrého jedla.. skrátka hodov hodných udatných bojovníkov.
Úprimne – bol to čas, kedy bola trpezlivosť, horlivosť a láskavosť nás „veliteľov“ skúšaná ohňom, ale s Božou pomocou a ochotným srdcom sme to zvládli – lebo sme ťahali za spoločný koniec. Napokon, ako povedala Mary Healy: „Pre kresťanov je prirodzené žiť nadprirodzené veci“. A veru, tento už v poradí desiaty farský tábor bol jednou krásnou požehnanou nadprirodzenou udalosťou, ktorou sme sa skrz nádherné dobrodružstvo priblížili o krôčik bližšie k Spasiteľovi.
