Svätý Cyril, svätý Metod, orodujte za nás!
Vyvýšený kopec nad dedinou. Golgota. Bolestné umučenie Krista, a zároveň obrovská radosť z Jeho zmŕtvychvstania. Posolstvo. Solúnski bratia.
Piatok 5. 7. 2013. Červený Hrun. Spoločenstvo nás veriacich. Spoločenstvo pútnikov Kristových. Vznešená krása prírody.
Bola to obeta? Úcta? Túžba po pomoci z kríža? Nádej na zmenu k lepšiemu? Povinnosť? Horlivosť? Čo z toho, alebo možno niečo iné, nás zúčastnených priviedlo hore na vrch k Svätému Krížu? Nechajme si tieto otázky uležať v hlave a porozmýšľajme s úprimnosťou v srdci nad ich odpoveďami.
V roku 863 k nám prišli známi bratia zo Solúna. Prišli, a s nimi akoby sa priblížilo Božie Kráľovstvo. Priniesli radostnú zvesť a pomohli nám tak vytrhnúť sa z okov Pohanov a ich zvykov.
Túto správu spred vyše 1000 rokov nám priblížil a objasnil počas kázne v tento príjemný požehnaný deň náš duchovný otec. Spomenul nám takisto aj to, že tak, ako nás títo svätí bratia vyslobodili z otroctva pohanov, ktorí sa za smrť blížneho „rukou iného človeka“ pomstia smrťou dotyčného, pričom nezáležalo na tom, či to bolo úmyselné alebo neúmyselné zavinenie, tak aj dnešná doba akoby nás vťahovala znovu do moci pazúrov smrti a strachu. Vtedy sa človek bál vyjsť von, aby ho „pomstitelia“ nezabili, teraz malému dieťatku nedovolí vlastná matka uzrieť ani svetlo sveta. Niekedy je to, bohužiaľ, tak. Áno, reč je hlavne o neslávne populárnych potratoch, ale ani o eutanázii, či „tichej smrti“ sa nedá len tak v kúte mlčať. V jednom i v druhom prípade ide o vraždu, o smrť človeka. To, od čoho nás vyslobodili svojimi modlitbami a objasnením nezrozumiteľného Konštantín s Metodom, začína byť tolerované, ba dokonca aj zákonom povolené. Duchovný otec nám dal do pozornosti aj to, že v septembri sa na Slovensku koná Pochod za život, na ktorý sme všetci pozvaní.
Sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorý sme oslávili tiež posvätením Kristovho tela na kríži v lone Božej prírody na Červenom Hrune v obvode VLM SR nám môže byť akousi spomienkou, ktorá nám má pripomínať, že život má obrovskú cenu a my nemáme právo ho brať. Takou malou výzvou pre nás môže byť, aby sme sa, ak sa niekedy vyberieme cestou práve k tomuto krížu, modlili a prosili práve za ľudský život a za dôstojné zaobchádzanie s ním.
Ježiš nám aj týmto novým krížom, ktorý sme ,,všetci spoločnými silami zaniesli až na Golgotu“, otvára novú bránu ako pozvanie do neba. Preto pamätajme na to, aby piatok 5. 7. v Roku Cyrila a Metoda nebol posledným dňom, kedy sme pod Kríž ku Kristovým nohám prišli obetovať tie svoje. Stále dúfajme a modlime sa za to, aby nám Boh posilnil plecia, aby sme ďalej vládali niesť každodenné trápenia, a preto aby sme stále nachádzali nádej pod krížom, ďakovali a prosili za svoje rodiny,za pokoj, spoločenstvo…
Nosme s dôverou svoje kríže, pretože každý „kríž je znakom spásy…“ Lenka