Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje, Najvyšší; za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc na desaťstrunovej harfe a na lutne, spevom a citarou. Lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk. Ž 92, 1 – 5
Schopnosť sláviť je človeku prirodzene daná. Športovci spontánne oslavujú víťazstvo a školáci sa tešia dobrej známke. Narodenie dieťaťa, krst, narodeniny, meniny, birmovanie, svadba aj mnoho iných osobných, rodinných a spoločenských udalostí sa spája s oslavami. Oslava však vyrastá z námahy a obety. Predchádza jej tréning, štúdium, pôrodné bolesti…
Cesta chleba na náš stôl je dlhá a náročná. Kým sa strapce hrozna zmenia na víno, vinohradník sa poriadne zapotí. Izraelský ľud je Božia vinica. Vo svojej DNA nosí čosi slávnostné. Keď ho chcel Boh vyviesť z Egypta, Mojžiš a Áron išli k faraónovi so slovami: „Toto ti odkazuje Pán, Boh Izraela: ‚Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!‘“ (Ex 5,1). Trochu menej známym cieľom exodu je teda Božia slávnosť. Izraeliti sú vyzvaní zanechať Egypt. Musia sa vydať na ťažkú cestu kdesi na púšť. Dostávajú dar slobody, aby mohli mať účasť na Božej radosti. Najhlbším dôvodom slávenia je samotný Boh. V Žalme 92 sa Boh spomína symbolicky sedemkrát. Akoby sa chcelo povedať, že každý deň týždňa môže byť oslavou Boha. No Pánov deň, šabat (v. 1), je zvlášť vyhradený na oslavu. Pánov deň, deň Ježišovho zmŕtvychvstania, tiež patrí oslave. Veriace spoločenstvo naplnené radosťou za sprievodu hudobných nástrojov (v. 4) oslavuje Pána; ospevuje jeho meno (v. 2), jeho dobrotu (hebr. chésed) a jeho vernosť (v. 3). Boha nesmieme zakonzervovať v minulosti. Jeho dobrota a vernosť, ktorú skúsili predkovia pri vyslobodení z egyptského otroctva aj pri návrate z Babylonu, stále trvá (v. 5a). Ježiš Kristus nezostal v hrobe, vstal z mŕtvych a je živý. Pán stále udržiava diela svojich rúk (v. 5b). Sám Spasiteľ a Stvoriteľ všetkého prebúdza vo veriacom človeku postoj slávenia. Spoločné slávenie sprítomňuje komunite Božiu silu, umožňuje jej prekročiť rámec plynutia času a otvára ju pre večný eschatologický šabat – ôsmy deň, ku ktorému Boh vedie celý svet. Žalmista ukazuje, že slávenie nie je Izraelu ani Cirkvi uložené zvonku. Pochádza od Boha a vracia sa k nemu; vzniká z Božieho poverenia a je privilégiom ľudu. Je to volanie a odpoveď srdca, pri ktorom sa treba nechať s dôverou zviezť na Božej vlne. Nie vždy to ide ľahko. Sú chvíle, keď nie je vidieť dôvod na oslavu, ani na cestu do spoločenstva. Ale práve vtedy prebieha proces dozrievania a vrastania do tajomstva. Kto prináša Bohu svoju každodennosť, nachádza posilu a ľahkosť života.
