Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: “Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!” Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: “Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.” Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: “Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?” On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: “Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.” Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ Mt 22, 1 – 14
Byť pozvaný na hostinu je česť. Aj dnes sme pozývaní na hostinu. Prijmeme to pozvanie? Cirkev nám ponúka príležitosti k oslave. Stretávame sa na slávení prijímania sviatostí. Na krste, birmovke, uzatváraní manželstva, svätení kňazov, na Eucharistii, atď. Sviatosti sú poklady cirkvi, ktoré máme ako veriaci k dispozícii. Pri sprostredkovaní sviatostí veriaci vytvárajú bratské spoločenstvo spojené v modlitbe a majúce účasť na učení Cirkvi. Najväčšou hostinou je účasť na lámaní chleba, ktoré je súčasťou svätej omše. Sme pozvaní sláviť. Pozvanie môžeme prijať alebo odmietnuť. Boh nám ponúka spoločenstvo, milosrdenstvo a požehnanie skrze sviatosti. Najprv dostávame od Boha nové rúcho v krste. Potom má pre nás Boh pripravených sedem darov Ducha Svätého, ktoré dostávame pri sviatosti birmovania. Ďalej nám Boh dáva seba samého v Eucharistii, ktorá nás posilňuje v našich rozhodnutiach na životnej ceste v manželstve, zasvätenom živote či kňazstve. A nakoniec nás prostredníctvom sviatostí zmieruje so sebou samým a posilňuje nás v chorobe a v posledných chvíľach pozemského života. Všetky tieto slávnosti sú prepojené s oslavou Kristovho vykúpenia. Naša účasť na slávení by mala byť živá a úprimná. Našu pozornosť chceme teraz upriamiť na slávenie Eucharistie. Dostalo sa nám veľkej milosti, že dnes môžeme chodiť na svätú omšu každý deň, že môžeme prijímať Krista v Eucharistii každý deň. V dejinách to tak nebolo. Žijeme výnimočné časy. Radujme sa, keď môžeme prísť aj s ostatnými na svätú omšu. Zapojme sa aktívne do slávenia spevom či čítaním a taktiež nezabudnime mať účasť na hostine – Eucharistii. Eucharistia nám dodá silu kráčať ďalej vo všedných dňoch. Je len na nás, či pozvanie k Eucharistii prijmeme alebo nie. Budeme ako tí pozvaní hostia, ktorí odmietli kráľa, alebo budeme ako tí, ktorí prijali pozvanie? Ak sa rozhodneme prijať pozvanie, dávajme si pozor, aby sme nezabudli na správne šaty. Nebuďme neúctiví voči Bohu, ako hosť z podobenstva, ktorý neprišiel v svadobnom rúchu. Možno tomu neprikladáme veľký význam, no prísť na hostinu dôstojne oblečený je vyznaním úcty voči hostiteľovi. Boh nám ponúka rúcho hodné hostiny, tzn. ponúka nám možnosť zmieriť sa s ním a prijať živého Boha v Eucharistii dôstojne. Rúcho ako Boží dar teda symbolizuje silu odpustenia, a tiež posilu v živote. Prijímať živého Boha v Eucharistii je milosťou a zároveň pomocou na našej životnej ceste. Dnes žijeme zvláštne pandemické časy a namiesto toho, aby sme využili každý okamih stretnutia s Bohom, dostali sme sa do konfliktov o spôsobe prijímania Eucharistie. Smutné. Namiesto toho, aby sme sa radovali, že máme prístup k Eucharistii, vytvárame napätie, či môžem alebo nemôžem prijímať Eucharistiu na ruku. Mám pocit, že nám uniká podstata. A tou je zjednotenie sa s Kristom, prijatie Krista ako posvätnej sily obetovanej Lásky pre náš život. Radujme sa a oslavujme, že Ježiš Kristus je prítomný medzi nami. Oslavujme spolu s Cirkvou tajomstvo nášho vykúpenia. Nechajme naplniť svoje vnútro Ježišom, aby náš duchovný život silnel a aby sme tak mohli vydávať svedectvo o svojom živote s Bohom. Aby neveriaci mohli povedať: „To sú kresťania, pretože sa navzájom milujú. Majú niečo, čo svetu chýba a to je Láska.“
4. Pomocné otázky
„Spoločné putovanie“ je možné iba vtedy, pokiaľ vychádza zo spoločného počúvania Božieho slova a slávenia Eucharistie. – Aké miesto má v mojom prežívaní života s Bohom liturgia, zvlášť nedeľná bohoslužba? – Vnímam liturgické slávenia predovšetkým ako úkon svojej osobnej zbožnosti, alebo ako prejav života celého Božieho ľudu? – Aké formy liturgického slávenia a spoločnej modlitby uprednostňujeme v našom spoločenstve a prečo (svätá omša, adorácia, pobožnosti…)? – Aké služby sú rozvinuté v liturgickom slávení v našej farnosti či spoločenstve? Ktoré by mohli byť rozvinuté tak, aby bola liturgia odrazom rozmanitosti služieb a chariziem kresťanov? – Aké kroky robíme k zapojeniu nových prichádzajúcich do našej farnosti (spoločenstva) tak, aby sa cítili byť prijatí? – Ako je prežívaná sviatosť krstu? Tak, aby vyjadrovala prijatie do spoločenstva farnosti? – Čo robím preto, aby som viac poznával tých, ktorí spolu so mnou slávia bohoslužbu? – Premýšľam v našej farnosti o nových formách aktívneho zapájania všetkých do liturgie? – Prežívame modlitbu príhovorov počas svätej omše tak, aby jednotlivé prosby odrážali aktuálne potreby miestneho spoločenstva? – Viem prežívať sv. omšu ako slávenie? Čo mi v tom bráni? Ako môžem prispieť k tomu, aby nám v našej farnosti (kostole, spoločenstve) spoločné slávenie bohoslužieb „chutilo“? Lauryn