Téma V. synodálneho stretnutie
Potom si Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov“. Lk 10, 1 – 4
Je zaujímavé prečo Ježiš posiela apoštolov práve po dvoch? Možno je to preto, lebo to má byť poslaním Cirkvi. Ježiš vytvára najmenšie možné komunity ohlasovateľov, aby išli pred ním tam, kam sa sám chystal ísť na misiu. Môžeme v tom vnímať aj istú formu ochrany, lebo cesty buď neboli a jeden mohol ľahko zablúdiť, alebo boli, ale boli nebezpečné. No a možno aj preto, aby jeden pre druhého mohli byť kontrolou, aby nezačali ohlasovať seba namiesto toho čo im zveril Kristus. Je určite patologické ak sa ohlasovateľ stane centrom a nie nástrojom ohlasovania. Každý ohlasovateľ sa učí metodike ohlasovania a je dobré ak v tejto misii nie je sám. Sami vidíme, že nie je dobré ak je ohlasovateľ mimo spoločenstva Cirkvi. Dôsledky týchto situácii poznáme: ak sa kňaz nestretáva s kňazmi a svojím biskupom, ak sa spoločenstvá nenapájajú na farnosť a svojho kňaza, keď sa namiesto hľadania odpovedí skôr nachádzajú chyby na autoritách, keď deti nepočúvajú rodičov, keď sa modlitba nepretaví do skutkov lásky. Takéto stavy končia nešťastím, poblúdením. Liekom je vtedy obnoviť lásku. Hľadať spoločnú cestu, nie tvrdohlavosť. Každý jeden kresťan by sa mal cítiť ako súčasť väčšieho celku, farnosti či spoločenstva. V otvorení sa pre ďalšieho (na obraz Trojice) je ochrana a kontrola pred poblúdením. Ako tvory sociálne vždy budeme potrebovať niekoho, aby nám aj už známe veci ohlásil a zvestoval s novou nádejou a láskou. Mnohé skúsenosti misionárov hovoria, že misionár nemôže ísť na misijnú cestu sám. Buď by vyhorel alebo poblúdil. Misijný rozmer Cirkvi pramení zo samotnej podstaty Najsvätejšej Trojice. Tak ako je Otec a Syn otvorený pre tretieho Ducha Svätého, tak aj veriaci vyslaní po dvoch majú byť otvorení pre tretieho: Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice… A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky. (por. KKC 850) Všetci za túto misiu otvorenosti máme zodpovednosť: Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska. (por. KKC 851) Nakoniec nielen podľa evanjelia (podľa Ježiša Krista), ale aj ľudsky vieme povedať, že kňazi a laici sa v úsilí o spoločnú misiu (ohlasovanie Božieho kráľovstva) navzájom potrebujeme. Človek je stvorený ako spoločenský tvor, odkázaný na vzájomnú spoluprácu. Ježiš chcel, aby sa táto spolupráca rozvíjala aj v Božom kráľovstve, ktoré sa práve stávalo skutočnosťou. Všetci kresťania aj ich pastieri sú povolaní starať sa o budovanie lepšieho sveta… sociálna náuka Cirkvi je na prvom mieste pozitívna a propozitívna, určuje smer premieňajúcej činnosti a v tomto zmysle neprestáva byť znakom spásy, ktorá vyviera z láskyplného srdca Ježiša Krista. (EG 183) Najväčší dar, ktorý môže mať človek pod nebom, je vedieť dobre žiť s tými, s ktorými je. (bl. Egídius z Assisi)