Písal sa rok 1944. Všade naokolo zúrila vojna, ktorá tu už bola veľmi dlho. Dedinami sa presúvali vojská. Aj v našej obci. A tak sa takmer všetci za noci zbalili a z dediny odišli. Ostali len tí, ktorí odísť nemohli pre vek či chorobu. Tí, ktorí odišli, uchýlili sa hlboko v lese. Medzi stromami sa ukrývali ľudia
i domáce zvieratá. Na palicu si zavesili obrázok Panny Márie, ku ktorej sa v týchto chvíľach utiekali. Tu sa ukrývali niekoľko dlhých dní.
Píše sa rok 2020. Je síce mierové obdobie, ale všade naokolo zúri iný boj – pandémia koronavírusu. Tiež sa mnohí utiekajú hlboko do lesa. Neodchádzajú však za noci a nie takmer všetci. Dokonca sa odchádza hromadne autobusom, ale aj verejne, aby sa mnohí stihli zaregistrovať, a to peši s krížom v čele. Prichádzajú na miesto našich predkov poďakovať, poprosiť, možno aj odprosiť. Prichádzajú tu starší v sprievode svojich mladších príbuzných, či maličké detičky, ktoré ešte ani nevnímajú, že sa tu nachádzajú. Koná sa tu už tradičná púť na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Všetci prítomní prechádzajú dezinfekčnou kontrolou, nikto nemá problém nasadiť si rúško. Svätú omšu celebruje vdp. Peter Kuriško, kaplán z Humenného spolu s našim duchovným otcom Petrom, ktorý si na tomto mieste pripomína desiate výročie svojho putovania na toto miesto.
“Proste si od Panny Márie naučiť sa milovať za každých okolností aj s utrpením. Len srdce matky nás môže naučiť tak milovať. V prvom rade musíme milovať Boha, aby sme dokázali milovať ľudí okolo seba,” zaznelo v príhovore. Po svätej omši sa po prvýkrát nekonalo spoločné posedenie pri guláši z pochopiteľných dôvodov, ale určite mnohí sa tu rozhodli stráviť príjemný deň.
