Moja púť do Svätej zeme

Na Mariánskej hore v Levoči som bola po prvýkrát s prvoprijímajúcimi deťmi našej farnosti s osobným účelom poďakovania sa za úspešnú maturitu. No a potom druhýkrát, už na vysokej škole, ma teraz už môj snúbenec a budúci manžel, vzal na púť zaľúbených do Šaštína. Boli sme tam ako dobrovoľníci. A potom ma ešte raz zobral na Staré Hory. To boli moje prvé skúsenosti s pútnickými miestami u nás, na Slovensku.
K 23.narodeninám som dostala dar od brata. Bola to zlatá obálka, myslela som si, že mi asi chce darovať peniaze. Ale po otvorení obálky som sa rozplakala. Bola tam pozvánka na farskú púť do Svätej zeme, ktorá mala byť v marci 2019. Nebola to pre mňa samozrejmosť, toľko peňazí som nemala nikdy našetrených, aby som mohla ísť. Bol to dar, bolo to pozvanie, bola to milosť od Boha, ktorý je ku mne láskavý a dobrý. So slzami v očiach a potešením v srdci som súhlasila.
Myslím si, že prostredie dokáže meniť myšlienky a tak tomu bolo aj v tomto prípade. Najväčším posolstvom, o ktoré sa chcem podeliť je, že som sa z Izraela vrátila šťastná, spokojná. Po príchode a dlho po ňom som cítila veľkú radosť v srdci. Radosť z toho, že Ježiš žije, že vstal z mŕtvych a že ho máme hľadať tu – presne na tom mieste, kde sa práve nachádzame. On nie je v Jeruzaleme, ani v Betleheme a nechce, aby sme išli za ním 3 000 km, (tým určite nechcem povedať, aby ste nikdy nešli do Izraela, určite choďte!). Pretože miestom narodenia je naše srdce, miestom, kde ho stretneme, sú oči každého človeka, a sväté prijímanie, kde sa pre nás láme a dáva každý deň! A potom aj my sa môžeme lámať v láske k druhým. Toto poznanie malo pre mňa mimoriadnu hodnotu. Celých 8 dní som so sebou nosila diár a písala som si o všetkom, aby som mohla zvečniť práve tie chvíle, okamihy a momenty, ktoré ma obohacovali duchovným rozmerom. Vnútri som cítila, že rastiem, a že rastie Ježišova láska vo mne.
Navštívili sme mnohé miesta, a viete, niekedy sa naša pozornosť dokáže rýchlo odkloniť od toho, čo je podstatné. Že vás už bolia nohy, že by ste radi išli niekam na wc a možno niečo dobré ochutnali. V takýchto chvíľach bolo pre mňa najlepšie uvedomiť si a využiť poznatky zo psychológie – že my nemáme iba jeden zmysel. Že my môžeme poznávať a vnímať všetko aj inými zmyslami ako len ušami a očami. Môžeme sa dotknúť prírody, kôry stromov, chytiť do ruky kúsok hliny, ponoriť ruku do jazera, a to najlepšie – nadýchnuť sa. Cítiť vôňu dažďa, cítiť vôňu kvetov a presne tento pocit si uložiť a zapamätať. Teraz, keď sa chcem znova vrátiť do Svätej zeme, stačí mi zatvoriť oči a nadýchnuť sa.
Ešte by som sa chcela pozdieľať a sprostredkovať, čo nové som sa naučila, čo ma obohatilo a z čoho chcem čerpať aj naďalej. Možno niečo z toho osloví aj Teba. Naučila som sa, že každý sviatok je sprítomnenie a nie spomienka; že sme povolaní do hlbokého intímneho vzťahu s Bohom, tak ako boli pozvaní aj pohania; že si mám vytvárať mozaiku môjho života a všetko dávať dokopy, presne tak, ako to robila Mária, keď nerozumela, ale premýšľala o všetkom, čo sa jej stalo vo svojom srdci; že Ježiš je chlieb, ktorý ma sýti a premieňa; a že tragédiou Vianoc je, že chlieb nebol prijatý. Chcem, aby každá moja služba bola zdrojom radosti, pretože tu sa ako človek realizujem a tak sa z ľudskej lásky stane Božia. Boh prichádza meniť tvoje vnútro, aby si videl, akým spôsobom koná v tvojom živote. Možno to, čo čítaš, ti nedáva žiaden zmysel. Ale keď nad tým začneš premýšľať a aspoň na chvíľu sa stíšiš, možno budeš počuť Ježišov hlas pozvania.
Keď som otočila obrázok s pozvánkou, na druhej strane sa písalo: „Ja som cesta, pravda a život.“ Ježišu, chcem aby si bol cestou, po ktorej kráčam, chcem, aby si bol pravdou, v ktorej žijem a nech v Tebe nachádzam život. Pretože Ty si nad smrťou zvíťazil, navždy. Milujem Ťa.           Zuzka, 23 r.

You may also like...

Your email will not be published. Name and Email fields are required