BIELA SOBOTA
Podľa pr
adávnej tradície noc zo soboty na nedeľu je očakávaním Pána, v nej totiž Cirkev bdie a očakáva Pánovo zmŕtvychvstanie. Je to Kristova noc, noc pravého oslobodenia, noc, v ktorej Kristus rozlámal okovy smrti a víťazne vstal z hrobu. Je to noc radosti a plesania nad záchranou. Noc, v ktorej Cirkev spieva veľkonočný chválospev a hlása celému svetu, že Ježiš je Pánom nad životom a smrťou, že má moc nad každým zlom a neprávosťou. On je naša nádej a spása jediná…Tak ako synov Izraela pri východe z Egypta viedol v noci ohnivý stĺp, tak nás, kresťanov, z noci hriechu a smrti vyvádza sám zmŕtvychvstalý Kristus.
Biela sobota sa vyznačuje smútočným tichom. Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti. Svätá omša sa slávi až na Veľkonočnú vigíliu. Biela (prázdna) sobota nemá vlastnú liturgiu. Vo viacerých farnostiach sa v ranných hodinách spievajú a modlia ranné chvály.
Veľkonočná vigília už patrí k Veľkonočnej nedeli. Celá liturgia je v podstate nočným bdením (vigilare – bdieť). Nadväzuje na židovskú Paschu, počas ktorej boli Izraeliti vyslobodení z egyptského otroctva. Zobrazuje však noc Kristovho zmŕtvychvstania. Už od prvých storočí sa kresťania zhromažďovali na Bielu sobotu večer, aby prežili Veľkonočnú vigíliu v bdení. Najprv si zapálili oheň, od ktorého pozapaľovali svoje lampy, aby odstránili tmu. Toto svetlo sa stalo symbolom zmŕtvychvstalého Krista a všetkých pokrstených, ktorých osvietil Boh. Nato čítali výňatky zo Svätého písma o krste, o novom stvorení, o prechode cez Červené more, o oslobodení z otroctva hriechu a o novej zmluve s Bohom. Medzi čítaniami spievali alebo recitovali žalmy.
Na Veľkonočnú vigíliu Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie. Preto sa odporúča sláviť túto vigíliu v noci.
Obsahovo bohatá liturgia Veľkonočnej vigílie sa začína liturgiou svetla. Zapálený a požehnaný oheň symbolizuje Božie svetlo, ktoré nám dáva Otec skrze svojho Syna. Veľkonočná svieca – paškál – predstavuje zmŕtvychvstalého Krista. Kríž vyrytý do paškálu označuje smrť na kríži, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu zas Kristove rany, ktoré si zachoval aj na svojom oslávenom tele. Písmená Alfa a Omega a štyri číslice bežného roka vysvetľujú, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samého Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Veľkonočným chválospevom, ktorý sa objavuje koncom 7. storočia, vrcholí liturgia svetla ako prejav vďaky veriacich za spásu.
Liturgia slova so siedmimi čítaniami zo Starého zákona, dvomi z Nového zákona, s homíliou, so žalmami a s kantikami tvorí základ liturgie Veľkonočnej vigílie. Po nej nasleduje liturgia krstu: Litánie k svätým, požehnanie krstnej vody, samotný krst (ak sú kandidáti) a obnova krstných sľubov. Litánie k svätým zdôrazňujú skutočnosť, že krstom sa človek začlení do spoločenstva svätých.
Napokon nasleduje liturgia Eucharistie s obvyklým priebehom. Od raného stredoveku, keď sa zmenšil počet dospelých krstencov, sa svätá omša slúžila už pred polnocou, a Veľkonočná nedeľa ostala bez slávenia, preto v 6. storočí zaviedli na Veľkonočnú nedeľu liturgiu s vlastným omšovým formulárom. Na záver celej eucharistickej obety nasleduje procesia na oslavu Zmŕtvychvstalého.
