ZELENÝ  ŠTVRTOK

Vyvolený národ začínal sláviť tie najradostnejšie sviatky Paschy. Ježiš ich slávil spolu s apoštolmi, ktorým ani na um neprišlo, že je to posledný raz. Radovali sa, lebo Boh bol s nimi. Jeho prítomnosť ich obklopovala ako kedysi svetelný oblak či ohnivý stĺp, ktorým ich Boh viedol cez púšť do zasľúbenej zeme. Apoštoli si zrejme neuvedomovali, že táto chvíľa je akýmsi predĺžením Božej prítomnosti. Spievali piesne otcov a boli hrdí, že patria k Majstrovi. Táto večera bola vlastne počiatkom tej večere, ktorú nazývame svätá omša.

Aj táto radosť apoštolov môže byť dôvodom, prečo po liturgickej obnove Druhého vatikánskeho koncilu sa v predpoludňajšom čase v katedrálnych chrámoch slávi missa chrismatis, ktorú koncelebrujú kňazi spolu so svojím biskupom. Pri nej si verejne obnovia kňazské sľuby a ďakujú, že Pán im dal účasť na svojom kňazstve. Pri tejto svätej omši biskup pred záverom eucharistickej modlitby svätí olej chorých, po svätom prijímaní svätí olej katechumenov a konsekruje krizmu.

V prvotnej Cirkvi sa v tento deň kajúcnici zmierovali s Cirkvou a s Bohom, aby s ostatnými mohli mať účasť na Eucharistii. Bol to deň vzrušeného, ľútostivého, ale i radostného plaču. Svätá omša Pánovej večere, ktorá sa slávi vo farnostiach, je už súčasťou Veľkonočného trojdnia, jej texty nás v duchu prenášajú do večeradla, kde Kristus ustanovil eucharistickú obetu tela a krvi aj sviatosť kňazstva. Počas spevu „Sláva Bohu na výsos­tiach…“ zaznievajú zvony a hrá organ, ktoré potom zmĺknu až do večera Veľkej soboty. Počas Poslednej večere vyzval Ježiš apoštolov, aby prejavovali bratskú lásku voči všetkým, tým, že im umyl nohy. Týmto úkonom sa stali služobníkmi jeho kňazského poslania a jeho priateľmi. Až potom im zveril tajomstvo svojej kňazskej prítomnosti. Odteraz apoštoli a ich nástupcovia budú brať do svojich rúk chlieb a víno, aby ich jeho mocou premieňali na jeho telo a krv. 
Po večeri odišiel Ježiš s apoštolmi do Getsemanskej záhrady. Prečo? Aby bol vždy čo najbližšie človeku, ktorý svojou sebaláskou spôsobuje šírenie utrpenia.
Prenášanie Oltárnej sviatosti po prijímaní mimo oltára je starý zvyk, ktorý symbolizuje uväznenie Ježiša.

Odnášanie plachiet, svietnikov a krížov zas pripomína Ježišovo vyzliekanie zo šiat. Tým sa pre nás začína noc bdenia so zajatým, vypočúvaným, vysmievaným, zbičovaným a odsúdeným Bohom v človeku. Jeho priatelia, ktorým s takou láskou slú­žil nielen verejným účinkovaním, ale aj umývaním nôh, na všetko vo svojom sebectve zabudli, rozutekali sa. Ba aj Peter, ktorého zvedavosť doviedla až na veľkňazovo nádvorie, hoci mal príležitosť pochopiť aspoň trocha Majstrovu lásku, sa v rozhodujúcom okamihu zatajil.