Modlitba trochu inak

Modlitba trochu inak

Človek sa najviac modlí práve vtedy, keď sa bojí. Prosba o pomoc je vtedy najsilnejšia a ide priamo od srdca. Ale je aj poďakovanie také isté ako prosba? Keď som bol na vojne, tak moja viera nepopustila a na omšu som chodil vždy keď som nebol v službe. Omšu viedol vojenský duchovný, ktorý nám všetkým na Vianoce daroval knihu. Autor opisuje tiež vojenského duchovného, ktorý odovzdáva vieru vojakom, ktorí mieria na front. Nikdy však nezabudnem na príhodu z tejto knihy. Vojenský duchovný v nej opisuje: „ Bolo mrazivé ráno. Po modlitbách som sa naraňajkoval a pobral sa do práce. Keď som sadol do auta, dúfal som že ho naštartujem, ale opak bol pravdou. Po márnom trápení, že do práce pôjdem autom som to 15 minútach vzdal. Utekal som na autobusovú zastávku, aby som stihol autobus č.7, ktorým som to mal do kasárni zhruba 30 minút. Ten mi ušiel rovno pred nosom. Vedel som že budem meškať, ale čo som mal robiť. Ďalšia sedmička išla o 20 minút. Keď som už sedel v autobuse a prechádzali sme ulicami, dostali sme sa na križovatku, kde bola zápcha. Stala sa dopravná autonehoda, všade boli sanitky, ktorí odvážali ranených. Električka nabúrala autobus. A vtedy som spozornel. Bol to presne ten autobus, ktorý mi utiekol rovno pred nosom. Teraz som už vedel, že Boh mal so mnou iný plán. Ak by som šiel do práce autom, alebo spomínaným autobusom, určite by som sa stal účastníkom tejto autonehody. Ďakoval som Bohu, že to tak zariadil.“

S každým z nás má Boh plán. A preto mu treba ďakovať, aj za veci, ktoré sa nám nepáčia. Určite má na to krásne dôvody.

You may also like...

Your email will not be published. Name and Email fields are required