Pod africkým slnkom

Pod africkým slnkom

Častokrát sa v médiách stretávame s rôznymi reláciami, ktoré sú venované Afrike, misiám, dobrovoľníkom, ľuďom, ktorí sú ochotní svoj čas, vedomosti, talent obetovať iným ľuďom, ktorí to najviac potrebujú. Ide väčšinou o ľudí, ktorých osobne nepoznáme. V našej farnosti však máme človeka, ktorý pôsobil rok v Afrike. Zuzana Onderišinová sa o svoje zážitky s nami podelila.

1. Ako dlho si bola v Afrike a čo bolo Tvojou úlohou?

V Afrike  som bola od 3. októbra 2011 do 28. augusta t. r.

Mojou hlavnou úlohou bolo učiť deti v škole a to 4., 6. a 7. ročník matematiku a technológiu.

2. V akom konkrétnom meste si bola?

Mojím pôsobiskom bola Juhoafrická republika, mesto Malamulele.

3. Kde si bývala a s kým si išla do Afriky?

Bývala som v komunitnom centre sestier saleziánok. Boli tam tri sestry, ja a ešte jedna dievčina z Čiech, ktorá tam išla so mnou.

Sestry saleziánky mali súkromnú školu, na ktorej som učila a ktorú navštevovali prevažne finančne lepšie zabezpečené deti, ale žijúce v zložitých rodinných pomeroch bez rodičov iba s babičkami, prípadne s príbuznými, zatiaľ čo rodičia pracujú ďaleko (Johannesburg, Pretória, Durban…)

 

4. Ako, cez akú organizáciu si išla do Afriky?

Bolo to cez českých saleziánov, ktorí majú na to program Cagliero, ktorý je akreditovaný Európskou úniou. Dva roky trvala príprava, prešla som skúškami z cudzieho jazyka, psychológie, pôsobila som na strednej odbornej škole pre hendikepované dievčatá, príprava na cudziu kultúru – príprava predstavovala prednášky psychológov a profesorov z vysokých škôl, ktorí sa zaoberajú štúdiom krajín tretieho sveta..

5. Aký bol Tvoj denný program?

Budíček 5.30 hod., cesta do školy 5 km pešo. 7.30 hod začiatok vyučovania, pre mňa v kuse do 11.00 hod, niekedy I dlhšie. O pol tretej koniec vyučovania. Potom som pomáhala v utečeneckom tábore RULANY s výučbou angličtiny. Boli v ňom ženy z Mozambiku, ktoré nemajú ani rodné čísla ani iné identifikačné čísla. Ak chcú pracovať, musia vedieť po anglicky. Tak som sa musela naučiť ich jazyk Xitsonga (jeden z 11 úradných jazykov v Juhoafrickej republike), aby sa ony mohli učiť angličtinu. S tlmočením mi pomáhali  dvaja miestny chlapci 12.- 13. roční Manela a Joshua.

6. V čom sú africkí ľudia iní ako my, ľudia v Európe?

Je to jednoducho iná kultúra. Vždy som si myslela, že Afričania sú spätý s prírodou, majú radi zvieratá, na horúčavy sú zvyknutý. Opak je však pravdou. Zvieratá “nemajú veľmi v láske”, majú z nich strach, tak zabijú všetko, čo vidia. A horúčavy – 45 stupňové sme my znášali oveľa lepšie než oni. Na druhej strane sú však veľmi srdeční a otvorení. Svoju radosť dokážu prejaviť aj v kostole tancom a spevom. Na pútiach mladých je to o speve a hudbe.

7. Čo ti bude najviac chýbať?

Najviac asi moje deti, ktoré som učila, a potom kolegovia. Boli to väčšinou miestny ľudia alebo učitelia zo Zimbabwe.

8. Vrátila by si sa späť do Afriky?

Hneď.

9. Čo ťa teraz čaká v najbližších týždňoch?

Čaká ma dokončenie doktorátu v Prahe, takže škola a práca.

10. Na čo najviac si sa tešila domov?

Na rodinu, priateľov a kolegov. Na voľný čas a spánok.

You may also like...

Your email will not be published. Name and Email fields are required