Rozhovor so sestrou Damianou

Rozhovor so sestrou Damianou


Počas sv. omše, ktorá sa konala pri príležitosti stretnutia rodákov farnosti sa uskutočnil rozhovor s rodákmi. Keďže sestra Damiana sa nemohla zúčastniť sv. omše, tak Vám ponúkame rozhovor s ňou.

1. Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie- byť kňazom, byť rehoľníčkou?

Každé povolanie je DAR! Nikto si ho nedáva sám, môže ho iba prijať. Ten, ktorý volá je Boh, nie človek, v tom je veľký rozdiel a človek sa jednoducho cíti priťahovaný.

2Aký život ste žili pred tým, než ste zasvätili život Bohu?

Úplne obyčajný, chodila som do školy, mala som svoje kamarátky aj kamarátov, záľuby, nič výnimočné

3. Kto Vás priviedol na cestu  ku kňazstvu, človek alebo nejaký zážitok, situácia v živote?

Svoje povolanie som pocítila veľmi skoro, keď som mala 9 rokov, po prvom sv. prijímaní, ale vtedy som nemala tušenie, že to je nejaké povolanie, len mi s Ním bolo dobre (v kostole, pri modlitbe).


V mojom povolaní nebol nejaký ,,kľučový“, človek skôr som sa cítila vedená samotným Bohom. Ale také utvrdenie sa v tom prišlo, keď som bola na brigáde v Nemecku a tam som sa  po prvýkrát zverila s mojou túžbou jednej kamarátke. Jej odpoveď bola pre mňa taká ,,studená sprcha, povedala: ,,Že ona veru nie ! Ona chce mať dobrého manžela, krásnu rodinu…,,Čas, ktorý pre mňa  vtedy nastal, bol veľmi požehnaný, naplnený úprimným hľadaním Božej vôle, či to, čo už tak dlho cítim je naozaj Jeho vôľa  alebo len moja predstava.

A Pán mi dával veľmi najavo, že on ma volá …Ty poď za mnou! už som nemala ,,čo riešiť,,

4. Nie je ťažké byť v dnešnom svete zasvätenou osobou ?Nechceli  by ste mať radšej rodinu?

Každá doba si vyžaduje svedectvo. Stretávam sa s rôznymi ľuďmi a rôzna je aj ich reakcia na svedectvo týkajúce sa  rehoľného oblečenia. Nie je to vždy ľahké, niekedy si musím vypočuť všeličo, čo som, všetky ,,vyberané slová“…, ale stretávam sa aj s pekným postojom, za čo som vždy Bohu vďačná. Ale tieto veci už nechávam na Boha, on ich bude súdiť, nie ja. No jedno viem, aj za takúto cenu NEMENILA BY SOM.

5. V koľkých rokoch ste sa rozhodli zasvätiť život Bohu ?

Bolo to medzi 16-17 r.

6. Aký je denný režim kňaza, rehoľníčky?

Každá komunita má svoje špecifiká podľa zadelenia, s menšími odchýlkami času, ale modlitby i všetky duchovné veci máme v celej kongregácii spoločné.

Momentálne som už 2 roky a 3 mesiace v komunite v Turčianskych Tepliciach, kde sa starám o starých kňazov banskobystrickej diecézy. Môj deň začína o 4.30 hod. ráno, potom je spoločná modlitba, rozjímanie to trvá 1/2 hod. a idem na sv. omšu. Keďže kňazský dom  je vlastne spojený s kaplnkou (kostolíkom), hneď po raňajkách začína bežný kolobeh a práca. Na obed je krátka modlitba, samotný obed, práca.

Poobede sa vraciam do komunity, kde mám takú hodinu pre seba, respektíve čas na osobnú modlitbu. O 16.30 máme spoločnú modlitbu a tá trvá tak cca do 18.00 hod., kedy je večera a do 20.00,  kedy je už posledná spoločná modlitba, mám osobné voľno, ak nie je spoločná práca. A o 21.30 hod už iba sladké sníčky 🙂 🙂 🙂

7. Nestala sa Vám nejaká situácia, že ste v kútiku duše ľutovali, že ste kňazom, rehoľníčkou?

Nie. Rehoľný život alebo kňazstvo, nie je ,,útek ,,pred zodpovednosťou manželstva alebo určitá vypočítavosť viesť pohodlný život. Osobne si myslím, že taký človek by nielenže nevydržal v takom stave, ale ani nikdy by nebol opravdivo šťastný. Rozhodne takýto postoj by bol signálom, že ten človek ešte nie je vyzretý! Každé povolanie je tajomstvom, nielen pre tých okolo, ale i pre samotného človeka, ktorého sa to konkrétne týka. Kto môže pochopiť nech pochopí. (Mt 19,12)

8. Neprišlo vám niekedy ľúto za domovom a rodinou?

Domov sú moje korene, odkiaľ som „vyšla“ vždy sa teším domov. Samozrejme určitá odlúčenosť a odpútanosť aj od tých najbližších (rodičov, sestry, bratov, blízkych) musí nastať, aby mal človek slobodné a pohotové srdce, pre tie veci, ktoré sú spojené s jeho zasvätením. Áno, je to niekedy ťažké, hlavne v začiatkoch, a človek sa musí „predrať“ k prijatiu Božej vôle aj cez slzy.

Ale práve vtedy a nielen vtedy, kladiem svoju starosť o všetkých „mojich“ Pánovi na oltár, o ich požehnanie, ochranu.

Veď láska nemá hranice, a všetkých ktorých mám rada, mojich najbližších, blízkych známych, i celú farnosť si nosím vo svojom srdci. A kde som ja, tam sú aj oni. A verím, že aj oni doma, na mňa myslia a podporovaná aj ich modlitbou sa mi „kráča“ ľahšie.

9. Čo všetko ste museli obetovať pre vaše rozhodnutie?

Čo som musela obetovať? 🙂 🙂 🙂 SEBA 🙂

10. Mali ste niekedy pokušenie odísť z Cirkvi ?

Nie. Veď Cirkev som aj ja. Sv. Terezka Ježiškova píše: „Cirkev je moja matka a ja v jej srdci, chcem byť láskou.“ Myslím si, že je treba inak položiť túto otázku: „V čo ty vlastne veríš? Vieš vôbec v čo veríš a komu? Čo pre teba znamená Ježiš Kristus?“

Cirkev je svätá, ale ju tvoríme ju  mi hriešni ľudia, všetci, ktorí sme prijali krst v katolíckej viere. A či sa to niekomu páči alebo nie, každý nesie zodpovednosť.

11. Aké boli Vaše prvé dni v kláštore, spĺňali Vaše predstavy?

Zaujímavé 🙂 🙂 🙂

You may also like...

Your email will not be published. Name and Email fields are required